Odpustenie – cesta k vnútornej slobode

Za všetko, čo sa nám v živote deje, či tomu veríte, alebo nie, si môžeme sami. A to presne tým, ako uvažujeme o sebe a svojom živote.

Myšlienky sú silným nástrojom. Buď ovládajú ony nás, alebo my ich. Majú takú silnú moc, že keď len na chvíľu povolíme a nemáme ich pod kontrolou, napadnú celý náš vnútorný vesmír a vládnu nekompromisne a neľútostne zákonmi, ktorým zatiaľ bohužiaľ celkom nerozumieme. Je im úplne jedno, ako sa cítime.

Viac-menej záleží na tom, na čo myslíme a čomu venujeme pozornosť. To vieme už ako-tak ovládať. Môžeme sa cítiť výborne, alebo nás môžu dostať emočne a pocitovo celkom dole. Počúvnite hlas svojho srdca a v harmónii s ním sa im pokúste dať ten správny a úprimný súhlas.

My sa im však často dobrovoľne podvoľujeme a možno si to ani neuvedomujeme, že sa tým dostávame do úlohy obete, keď za to, ako sa cítime a kde sa nachádzame, obviňujeme všetko a všetkých dookola. To isté platí, aj keď vám niekto chtiac-nechtiac niečím ublíži.

Záleží na tom, ako to vy vnútorne vnímate. Často sa stáva, že keď vám niekto ublíži, tak celé roky vláčite na chrbte naložený batoh hnevu, zlosti a nenávisti, ktorý vám v konečnom dôsledku robí zo života peklo. Vám, nikomu inému, iba vám.

Väčšinou sa domnievate, že odpúšťanie nie je aktom láskavosti k sebe samým. Je veľkou prekážkou, ktorej musíte čeliť. A napriek tomu, keď sa dokopete k tomu, že odpúšťate, tak prajete akože všetko dobré, ale keď budete k sebe úprimní a nazriete viac pod povrch — z hĺbky duše tomu, komu odpúšťate, neprajete nič dobré. Skôr to, čo on spôsobil vám, aby sa mu to niekoľkonásobne vrátilo…

Myšlienka, že by sa ten druhý mal cítiť vďaka vášmu odpusteniu príjemne, je pre odpúšťajúceho väčšinou nepríjemná až takmer neprípustná a je presne tým, čomu chce zabrániť. Nazdávate sa, že neodpustiť je akoby forma trestu. Spôsob, ako získať kontrolu nad situáciou, pri ktorej ste vtedy cítili, že ju neovládate.

Na primárnej úrovni si predstavujete, že neodpustiť je akási podoba starostlivosti o ranu, ktorú vám spôsobili, a dôkazom, že vaše strádanie stále existuje a je veľmi dôležité. Neodpustenie je preto spôsob, ako potvrdiť a vzdať hold svojmu vlastnému zraneniu a potvrdiť úlohu obete, aby ste boli ľutovaní.

O to viac tomu veríte vtedy, keď ten, čo vás údajne zranil, na seba neprevezme zodpovednosť, pretože sa necíti vinný. Tu je neodpustenie spôsobom, ako si ospravedlniť svoju verziu pravdy a udržiavať si pocit, že s vami bolo nespravodlivo zachádzané.

Vaše neodpustenie tak, ako si to vykladáte, bude ďalej dokazovať tej druhej osobe, že to bola jej chyba, a to ospravedlňuje vašu bolesť. Ide často o zúfalé potvrdzovanie svojho utrpenia.

Myslíte si, že odpustiť druhej osobe jej dáva signál, že teraz je pre vás v poriadku, čo urobila, či dokonca, že to zlé, čo vám vyviedla, je vo všeobecnosti v poriadku. Máte pocit, že odpustením oznamujete, že to, čo sa stalo, už nie je dôležité, relevantné alebo živé.

Je to, ako keby ste dovolili, aby sa minulosť hodila za hlavu a tým ju zmazali z mysle a srdca, a to sa vám zdá neodpustiteľné.

Zrejme najväčšie starosti vám robí predstava, že odpustením nechávate druhú stranu „vyviaznuť bez ujmy“. Odpustenie tu hrá úlohu akéhosi sprostenia viny a zodpovednosti za to, čo vám urobila. Pre vás to je, akoby tá druhá strana mala byť oslobodená od bremena utrpenia, ktoré podľa vás spôsobila.

Čo je teda odpustenie?

Zabudnutie nie je nevyhnutnou súčasťou odpúšťania a ani by ňou byť nemalo. Podstata zostáva pod hromadou popierania, čo spôsobuje nepokoj vo vašom vnútornom prostredí. Vaše podvedomie vám to bude neľútostne pri každej možnej príležitosti pripomínať. Dôležité je vo svojom vnútri nájsť pokoj a zmieriť sa s tým, čo sa stalo.

To isté platí o zľahčovaní odpúšťania, keď žiadate od druhých a aj seba, aby ste to nechali tak. Odpúšťanie nie je žiadna triviálnosť, s ktorou možno manipulovať alebo sa do niečoho nútiť a u každého jedinca, ktorý ho prežíva, je úplne iné.

U niekoho prichádza zľahka, prirodzene, bez vynakladania väčšieho úsilia. U iných ide o zámerný proces, ktorý si vyžaduje značné úsilie a precvičovanie a možno aj terapiu.

Môže však ísť tiež o pocit, ktorý je pominuteľný. Preto neexistuje žiadny spôsob, ako odpustenie nájsť či ho prežiť. Každá cesta k nemu a každá verzia je prístupná. Aj keď existuje toľko podôb odpustenia, niektoré základné prvky majú zhodné.

Ako odpustiť?

Ide o uvedomenie a kontrolu vlastných myšlienok. Tým, že tú ťarchu nosíte v sebe, trpíte iba vy, nikto iný. Možno najbližšie okolie, s ktorým to zdieľate.

Čiastočne ide aj o ochotu upustiť od ega a ctižiadostivosti na nejakú konkrétnu nespravodlivosť a prestať si stále dookola hovoriť ten istý príbeh o tom, čo vám bolo spôsobené a ako ublížené. Ide o rozhodnutie nechať minulosť takú, aká je, napríklad aj nedokonalú.

Odpustenie znamená opustiť myšlienku, že môžete vytvoriť lepšiu minulosť. Nechajte radšej otvorený priestor súčasnej situácii a pripustite, že ste schopní byť v prítomnosti tej druhej osoby bez toho, aby vaše pocity z minulosti ovplyvňovali súčasný okamžik.

Ak toto uvedomenie precítite, dokážete reagovať na to, čo sa v danej chvíli deje, bez toho, aby ste do toho miešali pozostatky hnevu a nenávisti z minulosti.

Odpustenie si od nás vyžaduje zvoliť si, že odvediete pozornosť od druhej osoby a od toho, čo vám spravila či nespravila. Už po nej nebudete vyžadovať, aby bola iná, a nemusíte čakať, že sa zmení. Namiesto toho sa obrátite do seba, do svojho srdca, k svojmu vlastnému prežitku.

Odpustenie znamená tiež, že vás prestane zaujímať boj o to, aby druhí pochopili, čo urobili. Prestanete skrátka bojovať, aby ste od druhých niečo získali, a prevezmete úlohu svojho vlastného starostlivého pozorovateľa. Ponúknete sami sebe súcit, o ktorý ste sa tak strašne usilovali u druhých.

Naozajstné odpustenie znamená, že si priznáte, že vaše utrpenie je dôležité pre vás, ktorí ste ho prežívali, a to bez ohľadu na to, či s tým niekto druhý súhlasí.

Všetko toto sa dá robiť bez toho, aby o tom ten druhý človek vedel, pretože odpustenie je práca vo svojom vnútri.

Odpustenie je v podstate o vlastnej vnútornej slobode. Pokiaľ potrebujete k spokojnosti, aby sa niekto druhý zmenil, ste väzňami spútanými zlosťou a nenávisťou. Zamerajte svoj fokus na seba a vizualizujte si život, ktorý by ste chceli žiť bez toho ťažkého batoha, ktorý vláčite na svojom chrbte: Vizualizácia svojho sna I

Nedržte sa už viac zúfalo nádeje, že sa vám dostane empatie, po ktorej tak túžite, pretože tým sa iba zameriavate na bolesť a nechávate si vykrvácať svoju vlastnú silu.

Prečo teda nemať trochu súcitu k sebe?

Najčastejšie to, čo chcete od tých, ktorým nedokážete odpustiť, je porozumenie a láska. Ide v podstate o voľbu ponúknuť to sami sebe, s čím prichádza aj vaša vnútorná sloboda.

Či už potrebujete odpustiť, alebo aby bolo odpustené vám, v každom prípade dovoľte svojmu uvedomeniu rásť.

Ako je to s odpúšťaním v partnerskom vzťahu, sa dočítate tu: Odpúšťanie v partnerskom vzťahu

S úctou Beta Pavle